10. Priezračný

Jemnosť prachu..
Keď pláva v lúčoch
Ranného slnka
ticho..

Nedotknuté zrnká..
Padajú ako vločky.
Padajú aj hore
Prúdia vo víroch

hmm..
Niektoré veci sú tajomstvami okamihov,
Nik iný náš zadumaný pohľad nepochopí.
Hľadíme na čosi prítomné, čo je zároveň vzdialené.
Atak nedotknuteľné, až sa zdá, že svet stojí.
A tú priepasť tvorí to, že my sa hýbeme.
šialene, bezvýsledne. Kým ono stojí.

Pritom stačí otvoriť dvere. Povedzme.
Nedotknuteľného sa nedotkneme a predsa sa pohne.
v novom víre.
A my?

Na okamih zastaneme zasiahnutí v tajomstve, ktoré nikto nepochopí
S ktorým sa zrazu stretneme.
Ktorého sa dotkneme len
v úžase toho okamihu

Autor básne: Lucia Sekerová